Brutalita cestovania

Autor: Suzie Krivá | 3.10.2014 o 18:30 | Karma článku: 5,81 | Prečítané:  1588x

Návraty domov nikdy nie sú ľahké. Návraty do reality sú ešte ťažšie. Tri týždne som snívala o vlastnej posteli a zrazu stojím doma nad šálkou horúcej kávy. Bytom sa rozlieha ticho, ktoré som nepočula takmer mesiac, zvonku počuť, ako kvapky dažďa udierajú do zožltnutých listov na stromoch. Ešte včera som mala šortky a potila sa na slnku, teraz predo mnou stojí jeseň,a ja neviem, čo jej povedať. Cez okno na mňa zízajú všetky októbrové povinnosti a pracovný mobil po mne tiež hádže očkom a naznačuje, že by bolo načase ho zapnúť. A zrazu mi chýba hotelová káva v plastovom poháriku. Chýba mi ten každodenný rituál, ktorý naznačoval, že zas je nový deň a zase uvidím niečo nové, aj keď panebože ja už nechcem a je mi všetko jedno, len ma nechajte spať tristo hodín.

Návraty domov nikdy nie sú ľahké. Návraty do reality sú ešte ťažšie. Tri týždne som snívala o vlastnej posteli/izbe/tichu/jedle a zrazu stojím doma nad šálkou horúcej kávy v mojom hrnčeku s britskou vlajkou. Bytom sa rozlieha ticho, ktoré som nepočula takmer mesiac, zvonku počuť, ako kvapky dažďa udierajú do zožltnutých listov na stromoch. Ešte včera som mala šortky a potila sa na slnku, teraz predo mnou stojí jeseň, ktorú mám tak rada a na ktorú som sa tešila minimálne tak ako na posteľ, a ja neviem, čo jej povedať a čo s ňou spraviť. Cez okno na mňa zízajú všetky októbrové povinnosti a pracovný mobil po mne tiež hádže očkom a naznačuje, že by bolo načase ho zapnúť. Doktor to nedvíha a keď hľadám dáždnik, na výber mám len červený s obrázkami Yorkshirov alebo veľmi malý modrý. Modrý to vyhrával. Až do momentu keď som ho otvorila a našla na ňom logo HZDS. Asi sa tu v kúte skrýval už veľmi dlho.

Po pravidelných prežieraniach sa hamburgermi a všetkým možným sladkým alebo vyprážaným moje chuťové bunky zostali ochromené, už ani nemajú nič, čo by sa im žiadalo. Žalúdok sa vyhráža, že už žiadne mega porcie prijímať nebude. Ovsenné vločky ako na potvoru odcestovali z našej komory preč. Pohľad do chladničky to istí. Vajcia diplomaticky prehliadnem, praženicu nemôžem vidieť tak pol roka a vajíčok natvrdo som videla tiež veľa, možno ešte viac ako natvrdnutých ľudí. Žiadne fašírkoidné klobásky nevidím, zato hneď  zahliadnem farebnú zeleninu, ktorá bola počas cestovania pridrahým luxusom. Bagel zamením konečne za celozrnný chlieb. Pustím hudbu, neruší ma žiadna klimatizácia, ktorá by sa ma snažila oklamať, že žijem na Severnom Póle.

A zrazu mi chýba hotelová káva v plastovom poháriku. Chýba mi ten každodenný rituál, ktorý naznačoval, že zas je nový deň a zase uvidím niečo nové, aj keď panebože ja už nechcem a je mi všetko jedno, len ma nechajte spať tristo hodín. Počítam časové rozdiely. Na Times Square to isto žije o druhej v noci. A Vegas sa o jedenástej večer ešte len prebúdza k životu. Ako je možné, že ešte nedávno som sa balila a zrazu tu mám kopu špinavej bielizne a kruhy pod očami a v pamäti vyryté nové miesta a zážitky? Ako je možné že ešte nedávno sa ma všetci pýtali kedy odlietam a zrazu som späť a jediné, čo mi pripomína, že sa to naozaj stalo, sú len magnetky na chladničke? Neviem, čo je lepšie. Či nič nerobiť a len bežať na automat alebo sa vrhnúť do práce a umlčať hlavu. Ani jedno sa mi nechce a momentálne sa neviem vpratať do svojej starej kože a hlavy. Mám pocit, že sme tu dve a nijako sa nevmestíme do jedného tela (sympaticky roztiahnutého americkou stravou) a práve teraz sa mi nechce rozhodovať, ktorá ten súboj vyhrá.

Cestovanie naozaj je brutalita. Ukáže vám nové veci a nových ľudí a potom vás nechá na dlažbe s myšlienkou, že veci by sa dali robiť inak. Že život by sa dal žiť inak. Máte ten pocit, že možno by ste mohli isté veci vo svojom svete zmeniť. Inovácie síce znejú v hlave fajn, do starého života a zabehaného stereotypu sa však vnášajú ťažko. Keď sa o to pokúsite, treba všetkým naokolo vysvetľovať, prečo to robíte a aká bola motivácia a komu sa chce opisovať všetky detaily a nenápadné momenty, ktoré vás inšpirovali (aj tak vás nepochopia, lebo oni TO nezažili). Buď ich unudíte k smrti príbehmi, ktoré aj tak o 10 min zabudnú alebo len odvetíte „Lebo.“ a budete za egoistu a sebca.

Je čas odovzdať všetky gýčové suveníry (už teraz ľutujem, že som ich nekúpila viac), dať sa online pre šéfov a oznámiť im návrat do práce, roztriediť fotky a potom možno začať premýšľať nad nasledujúcimi blogmi o Amerike. Zatiaľ to nejde. Moja myseľ ešte stále len analyzuje čo všetko sa vlastne stalo a až teraz začínajú prichádzať ozajstné dojmy z cesty. Ak vás zaujímajú, budú neskôr v rubrike „Po stopách Jacka Kerouaca“. Aj keď názorov a pohľadov na Ameriku ste už isto počuli viac než dosť 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?