Hore voľným pádom

Autor: Suzie Krivá | 7.8.2014 o 9:20 | Karma článku: 3,98 | Prečítané:  464x

Keď je všetkého už priveľa, roztrieštime sa na márne kúsky za sprievodu sympatického hluku, ktorý trhá uši (a aj srdcia). Na papier kreslím husľový kľúč. Sú dni, keď mi príde nemožné nerozmýšľať nad svojou chorobou ako nad trestom. Niektoré odpovede nepotrebujú otázky. Dostala som sa do veku, keď lezenie po stromoch nahradilo lezenie po kariérnych rebríkoch a lezenie do zadku. Riskovať a všetko staviť na jednu kartu alebo zostať vo svojom pohodlnom kruhu a mať istoty - to sú dva protipóly, ktoré občas striedame snáď všetci. Keď sa ľudia prestanú vkuse mračiť a začnú sa uhýbať jeden druhému na chodníkoch, dobre bude.

My ľudia sme ako misky. Niektorí prázdni a iní preplnení po okraj. Niekedy, keď je všetkého už priveľa, sa roztrieštime na márne kúsky za sprievodu sympatického hluku, ktorý trhá uši (a aj srdcia). Rozlúčiť sa so starým nie je nikdy ľahké. No to, čo sa môže zdať ako pohroma, je v skutočnosti šanca na nový začiatok. Tak, ako plyn musí vybuchnúť a spôsobiť chaos, aby vznikla nebula, tak aj miska sa musí rozbiť, aby jej prázdne dno mohol zaplniť nový obsah. Niektoré trhliny možno zalepiť sekundovým lepidlom, na iné zas treba trpezlivosť.

Na papier kreslím husľový kľúč. Znázorňuje posledný polrok, ktorý bol plný spiatočiek a zákrut takých ostrých, že nebyť bezpečnostných pásov, vyletela by som ktovie kam.

Mám ťa radšej ako arašidové maslo. A to arašidové maslo zbožňujem.

Sú dni, keď sa letné mesto zaodeje do nízkych oblakov a keď v nepravidelných intervaloch treba vyťahovať dáždniky. Vtedy s úsmevom na tvári spomínam na dublinské leto. Vzduch voňal po pive a dievčatá boli natreté samoopaľovacími krémami. Vraj stále sú. Priscilla povedala.

Sú dni, keď je horúco a ja si vravím, že ťažko niečo prekoná pocit zo šoférovania s otvoreným oknom a vlasmi vo vetre okolo rozhorúčených polí s vlčím makom. Na to sa chytá len šum obilia v letný podvečer.

Sú rána, keď vlhkosť vzduchu a vysoká teplota už o siedmej ráno mi pripomenú tropické rána na pobreží Severnej Afriky. Voňajú po mori. A potom sú noci, keď pozerám na hviezdy a pýtam sa, aké by to bolo sledovať ich z opačnej pologule. Niektoré otázky nemajú odpovede.

Niektoré odpovede nepotrebujú otázky.

Sú dni, keď mi príde nemožné nerozmýšľať nad svojou chorobou ako nad trestom. Už ich je síce čoraz menej, za to keď prídu, intenzita je silná. Zmieriť sa s faktom, že veci nie sú to, čo bývali, je občas ťažké. Zmieriť sa s tým, že sa niečo rozbilo, je vždy ťažšie. Dokázala by som napísať sto blogov o tom, aké zložité je dostať sa z labyrintu diagnóz a ich následkov, ale sú dni, keď je lepšie vydať sa opačnou cestou.

Toto je jeden z nich.

Zuza, ty budeš na výške plakať s tou svojou francúzštinou..“ Veru plačem, pani profesorka, a dosť často. A keby len kvôli franine, dobre by bolo.

Keď človeka nečakane zasiahne choroba, má dve možnosti: buď sa zrúti a rozbije na márne kúsky a nechá sa ostatnými ľutovať alebo si opráši kolená a začne stavať odznova a trochu inak. Jedno nevylučuje druhé, a tak aj pri tej najzarytejšej snahe prídu dni, keď sa všetko opäť zosype na kôpku. Dôležité je však nezostať obeťou a začať stavať. Znova. Ak som sa niečo naučila od svojho frajera, tak to, že základy stavbárčiny sú veľmi dôležité. (Vďaka, láska. Veď ty vieš.. viac ako arašidové maslo, bla bla...)

Dostala som sa do veku, keď lezenie po stromoch nahradili lezenie po kariérnych rebríkoch a lezenie do zadku. Jedno horšie ako druhé, najhoršia je kombinácia oboch. Budem aj ja raz taká? Dostali sme sa do doby, keď žijeme schizofrenické životy. Na sociálne siete vylepujeme naše vysmiate tváre, opálené nohy s morom v pozadí, dary od lások a obedy, ktoré sú vlastne úplne obyčajné (pozerám na teba, dievča, čo nazýva obyčajnú waflu s džemom pravými americkými raňajkami) a statusy o tom, akí sme šťastní len na to, aby sme potom v piatok večer sedeli nad fľašou vína a nariekali, aké sú naše životy nanič. To, že práve hejtujem, neznamená, že som výnimka. Nie som. Keby sme filtrovali negatívne reči rovnako ako pravdu na FB, dobre by bolo. Možno aj lepšie. 

Viete, koľko váži čistá a úprimná láska? Ja to viem úplne presne. Váži sedem kilogramov a každý večer mi leží v náručí v podobe bieleho klbka. Mama sa pýta, ako to môžem vydržať, keď tak smrdí. Nepoznám však nič, čo by voňalo krajšie ako láska. Bude to 16 rokov, čo ju mám pri sebe a nikdy ma neomrzela. V podobe môjho psa ma víta každý týždeň doma.

Rada sedávam v letné podvečery na našom balkóne. Z každej strany hory, až nedávno som si uvedomila toto prírodné bohatstvo, po ktorom mnohí v mestách len túžia. Ešte nedávno mi lietadlá vysoko na oblohe spôsobovali smútok, lebo som závidela všetkým, čo nimi leteli. Závidela som im možnosť ísť niekam na nové miesta a objavovať tajné uličky, o ktorých v sprievodcoch nepíšu. Teraz mi tie isté lietadlá naháňajú strach. Pretože už o mesiac by som v jednom takom mala sedieť aj ja. Je ťažké udržať si nadšenie, keď vás všetci naokolo strašia scenármi, čo by sa mohlo stať.

Riskovať a všetko staviť na jednu kartu alebo zostať vo svojom pohodlnom kruhu a mať istoty - to sú dva protipóly, ktoré občas striedame snáď všetci. Otázok „Čo ak..?“ sa vynára každým dňom viac, dôvodov, prečo neriskovať ešte viac a predsa človeka ťahá túžba prijať výzvu a dokázať si, že nič nie je neuskutočniteľné, že na to má. Posunúť limity možného sebe aj iným a povedať si, že aj toto zvládol a je opäť o niečo silnejší. Či to len ja?

Rodina ma preklína za šialený nápad, na druhej strane sveta ma čaká človek, ktorý mi chce ukázať niečo nové a zapísať do spoločných spomienok  ďalší nezabudnuteľný zážitok. Za mnou stojí pohodlná Zuza, ktorá nechce provokovať osud a miešať karty, stavia na istotách a na tom, čo vravia ostatní. Predo mnou v diaľke stojí Zuza, ktorá načahuje ku mne ruku a vraví, že sa nemám báť, zavrieť oči a skočiť, že všetko bude ok a ja sa tej Zuze za mnou budem môcť vysmiať. Niekedy si za  sebou predstavujem stáť smrtku, ktorá čaká ako hodím kocky. Niekedy tá moja dramatickosť prekvapí aj mňa.

Psie oči na mňa smutno pozerajú, snažím sa vypočítať aká je pravdepodobnosť toho, že jeden z nás tu v októbri nebude a nad nami zatiaľ preletia ďalšie tri lietadlá. Najradšej mám, keď sa im pretnú dráhy a na oblohe vznikne veľké X. Slnko zapadlo,  zanechalo za sebou len pás oranžovej farby nad obzorom. O ďalší deň bližšie k veľkému snu (alebo nočnej more)? Odškrtnem ho ružovým perom na kalendáriku, nevediac, či sa tešiť alebo sa báť. Každopádne si pamätám, ako ďaleko sa ten august 17. júna zdal byť. Každopádne viem, že musím s touto schizofréniou prestať čo najskôr, lebo mi neprospieva.

Keď sa ľudia prestanú vkuse mračiť a začnú sa uhýbať jeden druhému na chodníkoch, dobre bude.

 

P.S.: Podľa mojich výpočtov je tá pravdepodobnosť nulová, lebo obaja sme silní :) 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?