Ten pocit, keď zabehneš svoj prvý maratón

Autor: Suzie Krivá | 7.11.2013 o 19:39 | (upravené 7.11.2013 o 19:59) Karma článku: 12,54 | Prečítané:  509x

Je to krátky príbeh, ako mi napadlo zabehnúť si maratón. Pobudla som pár mesiacov v Írsku, mala tam frajera, ktorého sen bol zabehnúť maratón v Dubline. Rozišli sme sa a ja som mu chcela spraviť natruc. Uprostred trucovania ma začalo baviť brať beh seriózne a zdolanie 42.2 km bolo zrazu aj mojim cieľom. Či chcete alebo nie, táto skúsenosť vás zmení. Prežijete všetky emócie od strachu a pochybovania o sebe samom až po eufóriu a slzy radosti. Nie nadarmo má Dublinský maratón povesť najpriateľskejšieho maratónu na svete. Bez nadšených divákov by som asi do cieľa ani nedorazila...

 

Ľudia sa ma často pýtajú, na čo som počas bežania maratónu myslela. Očakávajú, že keď som si ráno pred behom zabudla sluchátka (a takmer si za to vykrútila krk), tak som musela mať veľa hlbokých a filozofických myšlienok. Tiež som to od seba očakávala. Myslela som, že to bude symbolická rozlúčka s mojou minulosťou, že si počas viac ako 5 hodín behu prejdem celé dve letá v Írsku a do cieľa vbehnem znovuzrodená. Musím všetkých sklamať. Moje myšlienky pred štartom neboli „Musím to zvládnuť, mám na to!", ale „Panebože, dostanem sa na toaletu skôr ako odštartujú moju vlnu?" Stihla som. Tri minúty pred začiatkom sa predo mnou otvorili dvere už aj tak milionkrát použitej Toitoiky a ja som s rýchlosťou svetla potom utekala ku štartu.

Predpovede počasia nám v ten deň predpovedali ukrutnú búrku, ktorá sa valila na Írsko z Anglicka, ale mali sme bežecké šťastie a celý deň nám svietilo slnko. Síce fúkal chladný vietor a pred štartom som skoro umrzla, ale po rozhýbaní to bolo ok. Myšlienky počas prvých 15 minút boli v štýle „Prečo som nikdy predtým nebežala maratón? Veď je to úplne v pohode" a „Ak takto vydržím bežať stále, nebudem mať problém". Lenže čoskoro prišiel môj večný problém - súťaživosť. Nechcela som byť na konci. Chcela som sa dostať za tempo makera s označením pod 5 hod. To sa mi aj podarilo - prvých 8 km. (Tu som sa musela smiať, keď prišla za tempo makerom jedna mladá slečna a spýtala sa ho, či už sme aspoň na 13. km a on sa len uchechtol a povedal - blízko siedmeho.. Aspoň nemám najhorší odhad). Po nich som si odpálila nohy a zistila, že to také ľahké nebude. Keď som prešla 10km hranicu (prekvapená, že ešte len 10 a ja už umieram???) a uvidela čas 1:33, bola  som veľmi sklamaná a mala som chuť prestať. Zabudla som totiž, že moja vlna štartovala o 20 min neskôr a preto môj čas po 10 km bol  v skutočnosti 1:13, čo vôbec nebolo na moje pomery zlé!

Odtiaľ však už drvivá väčšina mojich myšlienok krúžila len okolo jednej vety: „Ja chcem radšej zomrieť!" Ani tie najťažšie tréningové behy ma nemohli pripraviť na to, čo ma čakalo na maratóne. Bez hudby to bolo o to ťažšie, keďže som nemala žiadneho Dannyho, aby ma povzbudzoval, že čoskoro budem v Hall of Fame. Po stranách nás síce náhodný okoloidúci povzbudzovali, kričali naše mená a frázy o nevzdávaní sa, deti natŕčali ruky, aby sme im dali high five a dokonca dávali sladkosti na energiu, no to boli jediné chvíle, keď som sa odhodlala zrýchliť. Prirodzená eufória davu.

Pred polovicou som do seba začala džgať proteínové tyčinky, ktoré vždy zabrali, lebo som odrazu po pár sústach našla vôľu zrýchliť a obehnúť všetkých tých, čo ma predbehli, keď som sa rozhodla vykráčať. Toto bol inak zaujímavý jav, od začiatku do konca som bežala v spoločnosti tých istých ľudí, len sme sa pravidelne obiehali. Problém nastal, keď už som do seba nemohla natlačiť ani jeden hlt tyčinky, lebo mi šla von ušami, ale telo potrebovalo energiu. Poviem vám, nikdy som tak nebojovala proti sladkostiam, ako v ten deň. Fakt, že ma cez net sledovala rodina a kamaráti, mi dosť pomáhal vo chvíľach, keď som uvažovala, či to nevzdať a nepoprosiť ochranku, nech ma zavezú do cieľa ( :D  ). Nemala som čas na žiadne filozofické zmýšľanie, moja jediná starosť bola, ako zvládnuť ďalšiu desiatku kilometrov, keď mi idú odpadnúť členky od bolesti a či nenachladnem, keď mi na spotený zátylok fúka tak krásne ľadový vetrík. Bola aj minútka, keď som prisahala, že vykrútim Robovi krk v momente, keď sa mi dostane do rúk. Párkrát ma k behu donútil človek bežiaci v kostýme nosorožca, ktorý celý čas držal v rukách obrovskú hlavu a bežal ohnutý a aj tak ma dokázal predbehnúť. Na konci bola už chôdza viac bolestivá ako beh, a tak som si aspoň joggovala.

Úprimne povedané, posledných 10 km bol viac psychický, ako fyzický boj. Telo bolo už tak zničené, že ani nepociťovalo bolesť, jednoducho sa len snažilo dostať ku koncu. Hlavnú prácu odvádzala hlava, ktorá musela neustále presviedčať nohy, že je príjemnejšie bežať, než si ľahnúť naprostred cesty a kašlať na svet. Občas mi pomáhalo obzeranie okolia, no keďže boli bloky, keď všade bola radová výstavba, rýchlo sa to zunovalo. Najhoršia časť bola v parku, kde nikto nepovzbudzoval a kde nebolo na čo pozerať, iba na rovinku, rovinku, strom, rovinku a krík. Viac razy, než mi je milé priznať, som mala slzy na krajíčku. Viac razy som oľutovala všetky sladkosti, hamburgery a pizze, ktoré som zjedla posledné dva mesiace pred maratónom. Miliónkrát som si povedala, že to bola najväčšia hlúposť v mojom živote. Trilion ráz som si však povedala, že tú medailu budem mať, aj keby som sa mala rozpadnúť hneď za cieľom.

Najkrajší moment bolo posledných 500m, keď sme sa dostali k Trinity College a vedela som, že cieľ je za rohom. Vtedy som už tak veľmi chcela, aby bol všetkému koniec, že som ani neviem ako, zrýchlila na Forresta Gumpa a bežala som, so slzami v očiach. V cieľovej rovinke som obehla asi 5 skupín bežcov a poviem vám, niet krajšieho pocitu ako uvidieť po tom všetkom tesne pred sebou obrovské FINISH. Moderátor čosi hovoril s mojim menom, ale mne to bolo jedno, lebo zrovna vtedy som počula pípnutie svojho čipu a prebehla som cez rampu a bol koniec. Nemohla som tomu uveriť, ale to, čo sa zdalo celých 6 hodín nemožné, bolo zrazu realitou. Rozplakala som sa ako malé decko a dobehol za mnou zdravotník, či som zranená. Iba som potriasla hlavou a plakala si veselo ďalej a tak ma iba posunul a povedal: „Tears of happiness? Right, go and get your medal, love" a tak som ju mala okolo krku, moju prvú a vysnívanú medailu. A zaslúženú. Ujo, čo rozdával trička, ma objal a zablahoželal (očividne skúsený bežec, takže asi vedel, čo som prežívala) a dal mi darčekový balíček. Potom som šla na masáž k fyzioterapeutom a potom na kebaaaaaab o ktorom som snívala, odkedy som z Dublinu odišla :D

Maratón bol najväčšou skúškou sebazaprenia, akú som doteraz podstúpila (dokonca väčšou, ako keď chodím do školy :D ). Bol to boj medzi komfortom a ctižiadostivosťou. Počas behu sa stratili všetky postranné dôvody, ktoré boli na začiatku môjho predsavzatia. Nechcela som nič dokázať nikomu, iba samej sebe - že som dostatočne silná. Že sa aspoň raz nevzdám a dokončím to, čo som začala. Keď si spomeniem na tie strachy pred odletom, cítim zadosťučinenie. Teraz, keď budem hocičo riešiť a budem mať pocit, že sa to nedá, môžem si povedať, že som zvládla bežať 42 km, aj keď som už najviac nevládala. Preto môžem zvládnuť a vydržať hocičo, aj keď sa to zdá nemožné. Naučilo ma to prijímať aj tie najväčšie výzvy. A bolo úžasné vidieť, koľko kamarátov to prežívalo spolu so mnou a tešilo sa z môjho úspechu. Počas behu som si hovorila, že už nikdy viac ma nikto na žiadny maratón nedostane. Na druhý deň, keď som mala opuchnuté členky a ledva som prešla z kuchyne do obývačky, som si vravela, že možno raz v ďalekej budúcnosti, sa nechám nahovoriť na ďalší. Týždeň po tom, keď sa ma všetci pýtajú, či pôjdem aj budúci rok, odpovedám, že hej, lebo chcem zlepšiť čas.

Poučenie: Nenechajte sa odradiť veľkosťou vašich snov a rečami neprajníkov. Zvládnete všetko, ak sa do toho vložíte naplno a uveríte, že na to naozaj máte.

 

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí ma povzbudzovali, keď som im vyplakávala, že sa na to necítim. Sabine za to, že ma považovala za inšpiráciu (ty si mojou inšpiráciou vkuse), Terez za to, že ma ona inšpirovala svojimi behmi, Števovi za to, že ma motivoval a radil mi celé leto a hlavne podporil pár minút pred štartom, mame za to, že mi neverila a tým ma nútila dokázať jej opak, sestre za to, že to musela oznámiť celému FB (aj keď som sa predtým napočúvala o tom, aká je to blbosť), otcovi za krásnu gratuláciu a sledovanie celého behu a vybavenie ubytka a last but definitely not least, Adamovi, za to, že mi veril a tlačil ma vpred, posledných 5 kiláčov som zvládla len preto, lebo som sa tešila, ako ti zavolám a videla som ťa, ako mi vravíš „Ale zabehneš to zlatík, že?" :D Vďaka aj Matúšovi, ktorý sa pravidelne informoval o mojom tréningu a všetkým, ktorí sa ma aspoň raz spýtali, ako mi to ide a kedy letím a prejavili tak záujem, ste super!

Ak budete mať niekedy možnosť a odvahu, zabehnite si maratón aj vy, nikdy na to nezabudnete! Vidíme sa na Bratislavsom maratóne na jar ;)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?